
Krutá pravda alebo milosrdná lož?
Otázka, pred ktorou neraz stojíme. Povedať blízkemu človeku pravdu, ktorá ho sklame, či zabolí? Nie je lepšie povedať menej, či trochu to zamaskovať? Veď bolesť je nepríjemná, ťažko prijateľná.
S touto otázkou, pre niektorých dilemou, sa stretáva každý z nás. Vo vzťahu, v práci, či škole, pri cudzích ľuďoch, či pri blízkych. Už vtedy nás to vie veľmi tlačiť. A tlak je ešte enormnejší, ak sa rozprávame o vážnom ochorení. V paliatívnej starostlivosti sa neustále vznáša téma umierania a smrti. Nebudete príliš kruté oznámiť chorému, že zomiera? A čo rodina? Čo im povedať, aby to bolo čo najmenej bolestivé?
Je náročné stáť pred niečím takým, ako oznámenie zlej prognózy ochorenia. Je to ťažká situácia pre lekára, či iného zdravotníckeho pracovníka, ako i pre pacienta. Rovnako je zložité takúto informáciu prijať ako príbuzný či priateľ, o to viac rozhodnúť sa ako ju odovzdáme ďalej, napríklad ostatným blízkym. Často jej zdieľanie posúvame, i keď vieme, že rodina by mala vedieť, čo sa s ich milovaným bude diať. Premýšľame ako čo najšetrnejšie deťom oznámiť, že ich mama zomiera, ako pripraviť partnera na život bez milovaného. Vtedy sa nám do mysle vkráda zapamätaná veta: ,,Niekedy lepšia milosrdná lož, ako krutá pravda.“

Povedzme si úprimne. Každý človek niekedy v živote zaklamal. Mnoho z nás klame stále. Sú to miniatúrne klamstvá, ktoré udržujú nás, alebo ľudí v našom okolí v kľude. Klamú deti, ktoré zjedli čokoládu, ktorú mali zakázanú, klamú tínedžeri, že nie sú zaľúbení, žiaci klamú učiteľov, zamestnanci klamú nadriadených, klamú si manželia, klamú politici. Ako keby to bez klamstva proste nefungovalo. A aj tak klamstvo nemáme radi, odsudzujeme ho. Robí v našich životoch veľa zlého, rúca nám ideály správnosti a spravodlivosti.
Tak ako teda? Kedy a akým spôsobom povedať deťom, že ich matka umiera? Je to vôbec fér?
V rámci našej práce si dávame záležať na niekoľkých hodnotách, ba až pravidlách. Jedným z nich je neklamať. Človek má právo na úctu a rešpekt. Či má sily dostatok, alebo zbiera tie posledné na nemocničnom lôžku. A skutočná úcta sa nedá prejaviť klamaním. Nedá sa očakávať, že budeme rešpektovaní, či prejavíme rešpekt tým, že niekomu zaklameme. Áno, pravda, že človek zomiera je ťažká. Je ťaživá, je bolestivá, je nepríjemná. Avšak nemusí byť krutá. A taktiež lož nemusí byť milosrdná.
Skúsme si túto vetu pootáčať, ako by sme jej slová mali rozložené v puzzle. Nie je to skôr tak, že práve lož býva krutá, a pravda milosrdná? Vezmime si to na seba. Ak nám je zle, niečo nás bolí, ideme k lekárovi aby sme zistili pravdu. ,,Doktor, čo mi je?“ Chceme počuť skutočnú pravdu, konkrétnu. Nie kvôli nášmu rozmachu, alebo potvrdeniu vlastného googlenia diagnózy doma. Robíme to preto, aby sme vedeli čo sa deje a aby sme k tomu vedeli správne pristúpiť, odstrániť bolesť a byť opäť v poriadku. Ak by nám lekár povedal, že to nie je nič vážne a bolesťou sa netreba zaoberať, pretože liečba je nepríjemná, zrejme by sme sa s touto odpoveďou neuspokojili. Dožadovali by sme sa informácií o príčine bolesti a jej liečbe, napriek jej nepríjemnosti. A to je ďalšie dôležité právo človeka. Právo byť informovaný.
Preto skutočná pravda nie je krutá, ak sa povie s láskou. Tak ako lož nie je milosrdná. V klamstve totiž láska chýba. Áno, pravda, že môj blízky príbuzný umiera je jedna z tých najbolestivejších správ v životoch mnohých z nás. Napriek tomu, že nás môže paralyzovať, odzbrojiť, poskytuje nám priestor, aby sme skutočnosť pomenovali a spracovali. Dáva nám možnosti, filtruje zbytočnosti a zbližuje nás. Lebo keď je medzi 2 ľuďmi klamstvo, nie je tam úprimnosť, človek sa stráca, bojí sa prezradenia. Umieranie je čas, ktorý si žiada pravdu. Pravdu, ktorá poskytuje čas na to dôležité. Na prítomnosť, úprimnosť, blízkosť. Ak blízky človek umiera, je to realita. A ak túto pravdu zatajím pred iným, smrť neprestane byť realitou. Ba čo, oberá nás o silu a čas, pretože v hĺbke duše vždy pravdu hľadáme a akoby podvedome vieme, keď je niečo klamstvom.
Pravdivá informácia, podaná s patričnou láskou nám vie dať priestor na vyrovnanie sa s realitou, nech je akákoľvek náročná. Pozrime sa späť na naše spomienky. Zatajil nám niekedy niekto čokoľvek, čo by sme teraz povedali, že by bolo lepšie vedieť? Ja si myslím, že väčšina z nás takúto skúsenosť má. I keby bolo ťažké sa s tým vyrovnávať, chceli by sme to vedieť. Taktiež ak sa niečo deje, a my nemáme pravdivé informácie, vznikajú rôzne dohady a nesprávne závery, ktoré sú často horšie, než je pravda samotná.
Tak je to i pri živote a smrti. Prognóza ochorenia vysvetlená správnymi slovami a šetrne, dáva človeku priestor vyrovnať sa s ňou a zaujať správny postoj k životu s ochorením. Taktiež pravda o tom, či náš blízky umiera, je pomenovaním skutočnosti. Akýmsi zreálnením a sprítomnením. Akokoľvek náročné by to bolo, vždy existuje sila buď v nás samotných, alebo v ľuďoch v našom okolí, ktorí nám môžu pomôcť vyrovnať sa s takouto situáciou.
Klamstvo je neadekvátnym nástrojom na vyrovnávanie sa s náročnou situáciou. Tou adekvátnou je s láskou pomenovaná pravda. Je to len na nás.
Pravda bez lásky je tvrdosť; poskytuje nám informácie, ale
takým spôsobom, že ich v skutočnosti nedokážeme počuť.
Láska bez pravdy je sentimentálnosť; podporuje a potvrdzuje
nás, ale udržuje nás v popretí našich nedostatkov.
— TIMOTHY KELLER —
.A.